Všetci poznáme tie staré vysvetlenia názvov ulíc. Jeden niečo vymyslel, druhý padol vo vojne, potom tu máme vrchy či pohoria. No dejiny Skackavej ulice nie sú také nudné. Skackavá ulica sa totiž nevolala vždy takto. Kedysi to bola Ulica mieru. Na tej ulici žila rodina Skackavých. A nevolali sa Skackaví nadarmo. Otec telocvikár, ktorý preferoval sa mozrejme skoky, mama v domácnosti, ktorá skákala stále okolo hrncov a malý Lacko, ktorý skákal každému do reči. Otec aj mama naozaj skákali stále a chceli to tiež od svojho prvoro deného syna. Každoročne sa Skacko starší a pani Skacková zúčastňovali pretekov v skokoch na švihadle. Len ten ich syn sa v tom akosi nenašiel. Rok čo rok chodieval na preteky s nimi a hneď ako vedel roz právať, rodičia ho naučili počítať, aby si skoky mohol rátať sám. Lenže malý Lacko naozaj nemal k skákaniu blízko, no rodičia sa nevzdávali. Na preteky s nimi chodil pravidelne, rátal im skoky. Čas plynul, Lacko rástol ako z vody a rástla aj jeho nechuť k skákaniu. Čím bol starší, tým usilovnejšie sa snažil vymyslieť niečo, aby na preteky chodiť nemusel, lenže mu nič nepri chádzalo na rozum. Týždeň pred ďalšou súťažou začal uvažovať nad tým, prečo ho rodičia potrebujú na pretekoch. Rátal im predsa skoky! Teraz musel vymyslieť niečo, aby to robiť nemusel. Keďže počítať vie hádam každý, stačilo už len zohnať niekoho, kto by to robil za neho. Preto sa vybral ešte v ten deň do mesta hľadať nejakých ochotných ľudí. Skackal od domu k domu, no nikde sa nenašiel žiaden dobrovoľník. Neostávalo mu nič iné, než vymys lieť švihadlo, ktoré počíta skoky samo. Ale také niečo vymyslieť veru nie je sranda! Sedel nad tým dni a noci, dumal ako to má spraviť. Po niekoľkých neúspešných pokusoch už naozaj pochyboval, či sa mu to podarí. Jednej noci sa mu prisnil čudný sen. Sedel za svojím písacím strojom a zas a znova sa snažil zostrojiť dokonalý plán švihadla. Nepamätal si to presne, ale zdalo sa mu, akoby mu nie kto rozprával presný postup. A v tom sne ten plán naozaj fungoval. Ráno neváhal, hneď ako vstal, zobral všetky svoje návrhy a zostrojil plán, rovnaký ako ten v sne. O niekoľko hodín neskôr, pár minút pred odchodom na preteky, predstavil mame a otcovi svoj vynález. Najprv sa im to zdalo smiešne, veď ako by mohla nejaká šnúra počítať skoky? No akonáhle ho vyskúšali, ostali v nemom úžase. Ono naozaj fungovalo! Síce zo začiatku rodičia neboli nadšení, že sa ich syn vydal inou cestou, ale boli rozhodne hrdí na to, čo dokázal vďaka nechuti ku skákaniu. Chýr o švihadle, ktoré vie samo počítať skoky, sa rýchlo rozšíril a v meste Skackovcov vďa ka tomu poznali všetci. Nenašiel sa nik, kto by ulicu, na ktorej bývali, volal inak než Skackavá. A tak, po rokoch prezývok, sa oficiálny názov ulice stal Skackavá.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Kmeťová Svetlana, ZŠ, Pieninská 27, Banská Bystrica
