Mladý šuhaj Martin sa v ponurých myšlienkach vracal domov. Tak ako všetkých mladých mládencov pracujúcich na mičinských lúkach i jeho trápila tá istá vec. Majstri mäsiarskeho a baníckeho cechu usúdili, že sú na nich zásoby medenej rudy a oni majú nájsť to správne miesto s ložiskom medi. Martinov hnev mocnel. ,,Čo si len počnem,“ horekuje, ,,obrať o majetok nás nemôže, však sa nedopustíme nijakého závažného previnenia, keď nenájdeme to miesto. Nájsť ho za je diný deň, to je nemožné.“ Jeho úvahy náhle preruší akýsi špľachot. Rýchlo vstane a vyberie sa za zvukom. Dôjde k rozbúrenej bystrine a naskytne sa mu prečudesný obraz. Uprostred bystriny sedí na osamotenom kameni dievčina a narieka. Zbadá ho a od ľaku zmeravie. ,,Ne boj sa, nechcem ti ublížiť, ale pomôcť,” upokojuje ju Martin a za opaskom nahmatá sekeru. Porozhliadne sa a zbadá štíhly dub. O chvíľu už dub dopadá na skalu k dievčine a vytvára bezpečný priechod ponad bystrinu. Dievča po ňom ladne prejde na breh. Má žiarivé zlatisté vlasy, na nich veniec z lúčnych kvetov najrôznejších farieb a jemné ľanové šaty. Chvíľu na ňu pozerá a postupne sa začína čoraz väčšmi cítiť zvláštne. „Veď popri nej vyzerám ako úplný tr han,“ pomyslí si Martin, keď sa pozrie na svoj vyťahaný kabátec a ošúchané čižmy. Jednodu cho hrôza! Dievčina zdvihne k Martinovi uslzené oči a prehovorí jemným spevavým hlasom: ,,Ďakujem ti.“ Zloží si z venca nádherný žiarivo fialový zvonček a vloží ho do dlane prekva penému Martinovi. „Som dcéra kráľovnej víl, ktorá opatruje tieto lúky. Vezmi si tento kvet a splní ti dve želania. Pamätaj však, že na želanie vyslovené v nenávisti alebo chamtivosti doplatíš.“ Ako to dopovedala, zmizla. Martin zmätene pozerá na miesto, kde predtým stála, a potom sklopí zrak do dlane, v ktorej drží zvonček. ,,Možno to bol iba sen alebo blúznim.“ Jeho myšlienky preruší hromové zadunenie. So zdesením pozerá na tmavé búrkové mraky. Rýchlo strčí zvonček do vrecka a uháňa domov. Premoknutý na kosť sa vracia do chalupy. ,,Ach, Martin, kde si sa zase zamotal,“ zalomí nad ním rukami stará mať a postaví pred neho misu halušiek. ,,Čo hľadíš ako teľa na nové vrá ta? Jedz!“ Martin sa naje, zaľahne do postele. Spánok nenechá na seba dlho čakať a o chvíľu už spí ako zarezaný. Vyskočí z postele, a hoci to na sebe nedáva znať, stále myslí na udalosti včerajšieho veče ra. Príde na mičinské lúky, kde ho privíta škodoradostný úsmev majstra cechu mäsiarov. Maj ster ľuďom stále dával znať, že oni sú nič. ,,Prejdime rovno k veci. Tuto, pán majster, nemá času nazvyš. Ďurička, našli ste niečo?“ Úbohého šuhaja obleje pot. Ostatní sedliaci ho v du chu ľutujú a premkýna ich strach, čo s nimi bude. „Nie, ale...“ „Čo si len s tebou počnem. Vie te, že som spravodlivý, ale s richtárom som sa dohodol, že za nesplnenie úlohy vám budem musieť odobrať časť majetku.“ O toto mu po celý čas išlo. Zaškrípe zubami Martin. Už dlhší čas sa povrávalo, že majster trie biedu po tom, čo mu vykapalo stádo kráv. „To teda nie!“ po vie Martin a odvážne vykročí dopredu. „Nebudete nás oberať o majetok! Ste krutý, sebecký a bezcitný. Bodaj by ste sa pod zem prepadli!“ rozzúrene vykríkne. Vtom sa stane niečo ne čakané. Pod majstrom sa začne prepadať zem a o malú chvíľu ho celého pohltí. Všetci stoja ako obarení, no o chvíľu prepuknú v jasot. Banícky cechmajster sa vrátil do mesta. ,,Skutočne sa stalo presne toto?“ pýta sa začudo vane richtár, ktorý stále nedokáže uveriť jeho rozprávaniu. ,,Namôjdušu, pán richtár,“ horli vo prikyvuje majster. ,,Ej, čo s tým Martinom urobíme. Vari ho vyhlásime za nového správcu mičinských lúk. Potrestať ho nepotrestáme. Ľud ho už teraz má za hrdinu.“ Ako richtár povedal, tak bolo. Z Martina sa stal nový správca a ľud si ho skutočne obľúbil. Verili, že im ho zoslalo samo nebo. Bohužiaľ, od narodenia bol trochu prchký a aj jeho po čase zaslepila chamtivosť. ,,Martin,“ hovorí mu cechmajster, ,,chystáme sa ťažiť medenú rudu na mičinských lúkach. Teba dedinčania poslúchnu a odmena ťa neminie, ak nájdeš výnosnú žilu.“ Martin sa podujal započať ťažbu na mičinských lúkach. Dedinčanov nebolo treba dlho nahovárať. Pod sľubom zlatky každý rád pracoval. Už mali vykopanú dlhú štôlňu, keď narazili na meď. Bolo jej síce málo, ale všetko nasved čovalo tomu, že v ďalšej štôlni budú bohaté ložiská. Na ďalší deň ju našli zasypanú. Martin tam dal postaviť hliadky, ale história sa opakovala. ,,Permoníci,“ začali si medzi sebou šepkať ľudia, ,,nechcú nám vydať bohatstvo mičinských lúk.“ Martin bol neoblomný. Tú noc dlho premýšľal a zrazu mu zrak padol na čipku, kde dominoval zvonček. Spomenul si na dlh, čo má u víl. Poháňaný hnevom nahlas vyslovil: ,,Želám si, aby mi permoníci pod mičinskými lú kami vydali všetko ich bohatstvo.“ Istý tým, že sa mu želanie vyplní, išiel si v pokoji ľahnúť. Aké bolo jeho prekvapenie, keď ráno našiel pri posteli odkaz vyrytý do kameňa: „Bohatstvo pod mičinskými lúkami ti nepatrí a nikdy patriť nebude. Je súčasťou pokladu, nad ktorým nemajú moc ani víly.“ Martina doslova pohltila zúrivosť. Vedel, že štôlňa bude opäť zasypaná a neuvážene vyriekol: ,,Bodaj by ste sa pod zem prepadli aj s tým vaším pokladom, keď si ho tak chcete mať, tak si ho majte!“ Vtedy nastal ohromný hukot. Pôda sa prepadla, a tým sa uvoľnili ohromné zásoby podzemnej vody, ktorá zaplavila baňu aj skalné priehlbiny. Otrasený Martin sa vracia domov. Hlas jeho svedomia mu hovorí, že sa mu vyplnilo druhé želanie od víl. Potláčal ho ako len vedel. To som nebol ja, bráni sa v duchu. Bola to obrovská katastrofa. Na dedinu padol veľký smútok. Našťastie tam neboli všetci. Martin začal postupne zabúdať. Raz však prechádzal dedinou a stretol škaredú starenu. ,,Martin, spomeň si na kvet zvončeka!“ ,,Čo to trepeš, baba bláznivá!“ osopil sa na ňu a sna žil sa jej vyhnúť. Starena sa nedala: ,,Máš dlh u detí zeme. Stačí sa ospravedlniť a priznať.“ Martin sa už vzďaľoval, keď zakričala: ,,Toto bolo varovanie. No pamätaj, že presne na desia tykrát dvanásteho mesiaca ťa stihne trest.“ Martin na jej slová nedbal. Presne o desať rokov sa prechádzal po mičinských lúkach, keď zamrel od strachu, lebo zo zeme začul hlas: „Martin, Martin, spravil si obrovskú chybu, no neoľutoval si ju. Varovali sme ťa, no nedbal si. Mal si čas oľutovať svoje konanie. Teraz ťa stihne zaslúžený trest!“ Najprv začali tiecť malé pramienky, potom väčšie a napokon sa na Martina liala voda zo všetkých strán. Nebola však obyčajná. Bola horúca a červená, akoby zmiešaná s krvou. Zdesený Mar tin sa začal prepadať pod zem. Martin pre svoju prchkosť a chamtivosť pripravil o život ľudí. Čo sa stalo s banskými škriatkami, nevieme. A tak vznikli mičinské travertíny. Sú presne na miestach, kde pre Mar tinovu nerozvážnosť zomreli ľudia. Stoja tam ako pripomienka, že čokoľvek človek rozsieva, bude aj žať.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Považanová Ivana, ZŠ, Moskovská 2, Banská Bystrica
