Kedysi dávno bola v okolí Banskej Bystrice tmavá baňa. Povery hovorili o tom, že tam žijú zvláštne tvory. Volali ich permoníci, hoci ich nikto nikdy nevidel. V meste žil chudobný chlapec so svojou chorou matkou. Neraz nemali čo do úst, nieto ešte na lekára. Preto sa chlapec rozhodol ísť do bane. Chcel skúsiť šťastie, či nevykope nejakú meď, ktorú predá a pomôže tak svojej chorej mame. Keď sa priblížil k bani, ešte netušil, čoho bude svedkom. Pred baňou zbadal práve toho mužíka, o ktorom hovori li povery. Bol malý, v červenej čiapočke so šedivou bradou až po samú zem. V jednej ruke držal lampášik a v druhej malé kladivko. Zrazu sa mu permoník prihovoril: „Čo tu hľadáš?“ Chlapec sa od strachu ledva zmohol na slovo. Nakoniec odvetil: „Musím vykopať meď, aby som pomohol svojej chorej mame.“ Permoník sa na naňho čudne pozrel, usmial sa popod fúzy a prehovoril: „Verím ti. Poď za mnou, ja ti ukážem, kde nájdeš, čo hľadáš.“ Chlapec ho nasledoval. Zaviedol ho do bane a tam sa stretli s ďalšími troma permoníkmi. Búchali, kopali, až narazili na medenú žilu. Chlapec sa potešil, že nebude viac chudobný a bude môcť pomôcť svojej milovanej mame. Ako tak kopali, chlapec začul, ako permoníkom v bruchách vyhráva. Chlapcovi bolo jeho nových kamarátov ľúto, preto riekol: „Poďte sem, nemám síce veľa jedla, ale podelím sa aj s tým málom, čo mám.“ „Ďakujeme, už sme dlho nič také dobré nejedli,“ povedali na oby čajný krajec chleba s masťou. Chlapec iba mávol rukou a začal kopať ďalej. Po chvíli sa začalo stmievať a on sa bál o svoju chorú mamu. Rozhodol sa, že už pôjde, ale zrazu počul buchot. „Čo to bolo?“ opýtal sa chlapec. Všetci sa tam išli pozrieť a zbadali, že sa zosunuli skaly a za sypali vchod do bane. Skaly sa sypali akoby ich niekto zhora zhadzoval. Niekoľko padlo aj na chlapca, až zamdlel. Celkom ho zasypalo. Permoníkovia naňho volali, no nikde ho nemohli nájsť. Volali, kričali na neho, ale chlapec sa neozýval. Až po chvíli zbadali vytŕčať spod haldy skál chlapcovu ruku. Dlho sa im ho nedarilo vyslobodiť, ale nakoniec boli len predsa úspešní. Uložili ho do svojich postieľok a čakali, čo sa bude diať. Keď sa chlapec na druhý deň prebral, bol vystrašený a myslel si, že to bol len zlý sen. Na nič si nepamätal. „Kde som to? Čo sa stalo?“, pomyslel si. „Bol to sen?“ Permoníkovia mu všet ko rozpovedali a vyviedli ho aj s vykopanou meďou von. Chlapec im na oplátku sľúbil, že im donesie niečo po zub. Na ďalší deň permoníkov čakala v bani kaša a mlieko. Chlapec riekol: „Pretože ste mi po mohli, mám pre vás malý dar.“ Permoníkovia boli radi, že chlapec svoj sľub dodržal a neza budol na nich. „Viem, že už máte svoj vek a všimol som si, že máte aj poriadne roztrhané topánky. Tak som vám priniesol nové. Dúfam, že vám budú dlho slúžiť,“ povedal chlapec a pobral sa preč. Permoníkovia sa na seba neveriacky pozreli a hľadeli, ako sa chlapec vzďa ľuje. Od tej doby už o nich nič nepočul. V mestečku vyrozprával, čo zažil na svojej ceste do bane. Nikto mu však neveril. Hlasy bane tvrdia, že permoníci v bani naozaj žili, ale vidieť ich mohli len ľudia s dobrým srdcom, čo chlapec naozaj bol. Odvtedy už nemusel s mamou trieť biedu a vždy mali čo do úst dať.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Filadelfi Linda, ZŠ, Spojová 14, Banská Bystrica.
