Kedysi dávno, keď sa ešte Banská Bystrica nevolala Banskou Bystricou, žilo jedno pekné mladé dievča. Jej duša bola čistá ako ľalia a volala sa Magdaléna. Pochá dzala z chudobnej rodiny, a aby pomohla rodičom, chodievala zavčas rána po do moch bohatých mešťanov s prúteným košom zbierať bielizeň, ktorú potom prala v rieke Hron. Z dlhej chvíle si pri práci spievala pesničky, ktoré jej v detstve spievala mamička. Jedno letné ráno ju počul vodník Vincík, ktorý v Hrone býval. Jej nežný hlas ho očaril a pre nikol mu hlboko do jeho mokrej duše. Od toho momentu Magdalénu každé ráno vyčkával a spoza vŕby ju potajomky pozoroval. Beznádejne sa do nej zaľúbil. Takto to pokračovalo celý mesiac, až kým sa raz nestrhla búrka. Obloha potemnela, vietor kmásal stromami a rieka sa za chvíľu premenila na jednu dravú riavu. Magdaléna sa nestihla pred búrkou skryť, len rýchlo schovávala opranú bielizeň do koša. Nedbala na to, že príde domov celá premočená. Keď sa nahýnala po posledný kus bielizne, pošmykla sa na vlhkom kameni. Spadla do vody a poranila si nohu. Vincík k nej okamžite priskočil a odniesol ju na breh. Magdaléne vôbec nepripadalo čudné, že sa tam zrazu zjavil akýsi mládenec a pomáhal jej. Od toho dňa jej už počas prania Vincík robieval spoločnosť. Veľmi dobre si rozumeli a stali sa z nich verní priate lia. Ani jeden z nich však netušil, že Magdalénu obdivuje aj obor Cyril, skrývajúci sa v útrobách neďalekého vrchu Urpín. Keď Vincík zistil, že na Magdalénu má zálusk aj niekto iný, bol veľmi nahnevaný a chcel si svoju lásku poistiť. Preto sa raz vybral na námestie na Radvanský jarmok kúpiť Magdaléne medovníkové srdce. Cyril zatiaľ dievča uniesol a uväznil v hodinovej veži na námestí. Povedal jej, že ju oslobodí, až keď sa stane jeho ženou. Na to Magdaléna nemala ani pomyslenie. Neustále snívala o Vincíkovi. Spevom ho privolávala k veži a prosila ho o pomoc. Na tretí deň Vincíka pieseň doviedla pod vežu. Najskôr nesmelo vyčkával, no potom sa odvážil ustrácha ne na ňu zavolať: „Neboj sa, skoč dolu do mojej náruče. Nepustím ťa!“ Pritom si neuvedomil, že jeho zázračné schopnosti siahajú len po brehy Hrona. Magdaléna váhala, dumala, bála sa, no nakoniec skočila dolu. Preletela Vincíkovou náru čou, ale zem pod ňou sa otvorila. Všetko navôkol sa zatriaslo, nebo zaburácalo a v zemi sa objavil vstup do bane plnej medi a striebra. Práve vtedy sa hodinová veža nahla nabok. Keďže začali v bani obyvatelia mesta ťažiť meď a striebro, nazvali mesto Banská Bystrica, v ktorej na námestí kraľuje od tých čias šikmá veža. Magdalénu, Vincíka ani Cyrila už nikdy nikto nevidel, len permoníci v bani si tajne šepkali tento príbeh lásky.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Jelínek Šimon, ZŠ SSV, Skuteckého 8, Banská Bystrica
