Banská Bystrica sa nachádza v kotline ohraničenej hustými lesmi. Stromy v nich sú voňavé ako žiadne iné, ale ukrývajú záhadné tajomstvá. Niektorí ľudia by prisahali, že v noci, keď už ani noha z domu nevykročí, vidieť v nich blikať či mihotať záhadné svetielka. Zotmelo sa. V domoch začali zhasínať sviečky, ľudia sa ukladali na spánok, psy sa schovali do búd. Keby sa niekto o tejto nekresťanskej hodine zatúlal v hore, videl by krásu ani z roz právky. Spod stromov prenikala nevídaná žiara. Z úkrytov povyliezali víly a škriatkovia, ale tie najzvláštnejšie stvorenia boli vlky. Ich kožuch bol čistá meď a nádherne sa blyšťal v me sačnom svetle. To boli tie svetielka, ktoré občas akýsi bača spozoroval z diaľky. Každú noc tam ožíval iný svet. Jedného dňa sa zatúlala valachovi ovečka hlboko do lesa. „Nohy už ledva vlečiem za se bou a ovce nikde. Určite ju už dačo roztrhalo,“ hovoril si, keď tu zrazu zbadal niečo v húš tí. Oslňujúcu žiaru. Takú, o akej mu starí bačovia rozprávali, keď bol ešte malé neposedňa. Podišiel bližšie a vidí-nevidí, lebo žiara zmizla. Rozhodol sa, že ju vypátra. Na ovcu už dávno zabudol. Každý večer sa vracal na to isté miesto, kam ho naposledy žiara zaviedla. Keď sa k nej však na dotyk priblížil, vyparila sa, akoby tam nikdy pred tým ani nebola. „Ale už mám toho dosť!“ skríkol raz v lese, keď žiara opäť zmizla. Už si začal myslieť, že niečo zlé pojedol, či sa nadý chal akýchsi čudesných výparov v tom lese, kam ani ľudia nechodili a vzdal to. Práve v tej chvíli žiara vzplanula ako vatra a z krovia vyšlo malé vĺča s medeným kožúškom. Valach ostal stáť ako omámený, akoby skamenel. Nevedel, čo má robiť. Najskôr chcel vĺča chytiť. Predal by ho niekde na trhu a dobre by si zarobil. Vtom mu však napadlo: „Kde je vĺča, tam bude aj svorka. Sám ju však celú neulovím.“ S novonadobudnutou silou a nádejou bežal ozlomkrky na salaš ľudí zburcovať a pomoc vyhľadať. „Počujte, chlapi! Neuveríte mi, čo som videl!“ zakričal, keď tam konečne dobehol. Chla pom rozpovedal celý príbeh o tom, ako potajme do lesa chodil, až po jeho dokonalý plán o odchyte vlkov. Chlapi nabili pušky, za opasky strčili nože a druhú noc sa vybrali do lesa. Ak by mali šťastie, za taký jeden kožuch by aj tri mešce zlatých dostali. Možno i viac. Blúdili po lese už dobré dva dni. Mali pocit, akoby chodili stále do kruhu. A bola to pravda. „Chlapi, myslím, že máme spoločnosť,“ povedal so strachom v hlase jeden z nich, keď sa po náročnom dni ukladali na spánok. Všetci sa otočili jeho smerom a zbadali prekrásnu žienku vznášajúcu sa tesne nad zemou v ľahkých šatách s dlhými vlnitými vlasmi. „Páni, dovoľte, aby som sa predstavila. Som lesná víla a odpradávna strážim a ochraňujem nie len tento les, ale aj bytosti v ňom žijúce. Viem, s akým zámerom ste sem prišli. Preto by som vám rada po mohla. Dám vám úlohu. Ak ju splníte, sama vám vlky odovzdám. Tak čo, prijímate?“ Chlapi na seba hodili zvláštne pohľady, pritisli sa bližšie k sebe a začali sa radiť. „Počujte, mám z toho zlý pocit. Vraví, že je ochrankyňa bytostí a chce nám dať svoje vlky?“ hovorí prvý. „Ale nebuď zase múdry. Takéto ponuky sa neodmietajú. Urobíme nejakú ľahkú skúšku a vlky sú naše. Ko nečne odtiaľto vypadneme,“ oponuje mu druhý. „To je pravda, jooj, ako mi len chýba posteľ a teplá polievka,“ prisvedčujú mu ďalší. „Tak teda dobre, víla lesa, prijímame tvoju ponuku.“ Víla sa usmiala a zmizla. Ráno už na mužov čakal zvitok papiera, na ktorom stálo: „Vítam vás pri skúške. Svojím slovom ste sa zaprisahali, a teda musíte splniť nižšie popísanú úlohu. Ak tak neurobíte, stih ne vás trest.“ Už bolo neskoro na márne vzdychy. Ak sa chceli vyhnúť trestu, museli sa do toho pustiť. „No čítaj, čo je tam napísané?!“ zvolali takmer zborovo všetci chlapi na valacha, ktorý už dávno oľutoval svoj plán. „Stojí tu: Veľa obyvateľov tejto časti lesa trpí smädom, 41 keď že sa nikde v blízkosti nenachádza jazierko či studnička. Preto do večera zhotovíte kory to z dreva naplnené vodou, z ktorej nikdy neubudne.“ „Voda taká určite niekde existuje. Naše prastaré mamy o nej hovorili, lenže cesta by trvala možno i roky. Kdeže do večera.“ Rozhodli sa, že vílu oklamú. Zoťali najbližší strom, vydlabali z neho koryto a vystružlikali naň ľudové vzory, aby sa nepovedalo. To im zabralo dosť času, takže už neostalo na cestu do mesta po vodu. Ponaberali ju preto z okolitých kaluží a dúfali, že víla nezbadá rozdiel. Keď prišiel večer, zjavila sa víla. „Drahá víla, toto je drevo, ktoré nezničí ani voda, ani blesky, ani keby ho na márne kúsky chceli rozťať,“ klamali, až sa tak prášilo. Lenže to ešte nebolo všetko. „A táto voda,“ ktorá bola zakalená a špinavá, „nikdy nezmizne. Vylieči každú chorobu a preberie aj mŕtvych.“ Tu však víle pohár trpezlivosti pretiekol. Podľa dohody potrestala mužov. No trest ich stihol ešte horší. Premenila ich na medené sochy a každého umiestnila do jednej z bystrických jaskýň. Vlky ich pravidelne lízali ako srnky soľ a srsť sa im krásne domedena leskla. Po čase sa však rozpadli a z jaskýň sa stali medené bane. Preto už dnes na prechádzke zrejme žiadneho medeného vlka neuvidíte.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Patrášová Paula Lucia, ZŠ, Moskovská 2, Banská Bystrica
