Žila raz v Banskej Bystrici jedna chudobná banícka rodina. Kopali v starej bani na okraji mesta. Nebolo v nej žiadne zlato ani striebro, ba ani meď. Rodine sa žilo veľmi ťažko. Pomaly nemali už ani do úst čo vložiť. Otec stále veril, že jedného dňa sa na nich usmeje šťastie. Neustále chodil do bane aj so svojím synom a usilovne kopali a dolovali, ale stále nič nenachádzali. Otcovi už dochádzala trpezlivosť. Bol na konci so silami a strácal nádej. Chcel z bane odísť. Keď sa s ňou prišiel rozlúčiť, všimol si na jej konci svetielko. Išiel za ním, ale svetielko sa stále vzďaľovalo hlbšie a hlbšie do bane. I rozbehol sa za ním. Vtom zastalo. Keď k nemu podišiel bližšie, nikto pri ňom nebol. I začudoval sa, čo sú to za čary. Porozhliadol sa po bani a roz mýšľal, čo to má znamenať. Vtedy si spomenul, ako mu jeho dedo rozprával príbeh o per moníkovi, ktorý v tejto bani žije. Myslel si, že je to iba rozprávka na dobrú noc pre malé deti. Začudoval sa, prečo si na tento príbeh spomenul práve teraz. Zrazu zľava na neho prehovoril jemný hlások. Prikázal mu pozrieť sa doprava. Lenže otec bol zvedavý, chcel zistiť, kto na neho hovorí a začal sa otáčať doľava. Vtom svetielko zhasínalo a baňa sa začala triasť. Jemný hlások ho napomenul, aby sa pozrel doprava a nie doľava. Ako sa začal otáčať doprava, svetielko sa znova rozžiarilo a baňa sa prestala triasť. Vpravo bolo čosi oranžové. Pristúpil bližšie a zistil, že je tam medená žila. Neveriacky si pretrel oči a pozrel znova. Bola tam. Nahlas sa so slzami v očiach poďakoval. Stále sa pýtal, komu môže za toto ďakovať. Vtom k nemu znova prehovoril jemný hlások. Povedal, že za túto pomoc sa môže poďakovať svojmu dedovi. Dedo permoníka zachránil, keď ho vytiahol spod sutín. Ten mu za to sľúbil, že pomôže jemu alebo jeho deťom, alebo deťom jeho detí, keď budú v núdzi. Mal však podmienku, že nikto ho nikdy nesmie vidieť. Otec sa ešte raz poďakoval a začal dolovať medenú rudu. 62 Čím hlbšie kopal, tým viac medi nachádzal. Utekal domov po syna. Spolu potom deň čo deň fárali do bane a stále nachádzali nové zásoby medi. Konečne sa im začalo dariť a mali si za čo zaobstarať obživu. Celá rodina sa tešila, že sa im žije ľahšie. Každý večer sa nezabudli poďakovať permoníkovi, ktorý ich vždy nenápadne sledoval spoza skaly. Mama každý deň pre neho napiekla lekvárové buchty, ktoré mu nechávali pri skale za baňou. Jedného dňa si všimol majiteľ baní, že chudobnej baníckej rodine sa nejako dobre darí. I rozhodol sa, že to preskúma. Večerom sa vkradol do bane. Aj pri malom svetle lampáša zistil, že v bani je veľa medi. Akonáhle sa jej dotkol, jeho lampáš zhasol. Baňa sa znovu začala triasť. V diaľke sa zapálil ďalší lampáš a ozval sa jemný hlások, ktorý mu povedal, nech beží preč, kým sa nenahnevá a nech sa prizná, že sem išiel baníka okradnúť. Inak vo svojich ba niach už žiadnu meď nenájde. Bohatý baník sa ku skutku a zlým úmyslom nepriznal. Do troch dní sa mu každá baňa zrútila. Aj keď vyhĺbil novú, do mesiaca sa mu aj tá zrútila. On však trval na svojom, a tak bol zo dňa na deň chudobnejší a chudobnejší. Permoníkovi sa toto správanie nepáčilo natoľko, že všetkých ľudí hodil do jedného vreca. To, čo ľuďom dal, naspäť si vzal. Od tých čias v Bystrici nenájdete ani jednu medenú žilu.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Čierňava Patrik, ZŠ, Moskovská 2, Banská Bystrica
