Kedysi žil v Banskej Bystrici bohatý šľachtic Matúš Vranovský. Bol veľmi sebecký a malicherný. Býval v krásnom kaštieli pod Urpínom. Veľmi rád tancoval, a tak si obľúbil tančiareň na Urpíne, kde organizoval večerné tancovačky. V Bystrici chyrovali klebety o tom, že tančiareň odjakživa patrila rodine Vranovských, čo nebola pravda. Matúš na tancovačky pozýval iba bohatých a spoločensky uznávaných ľudí. Obyčajní chudobní ľudia sa nemohli ani prizerať, ba dokonca ani zdržiavať v okolí Urpína. V meste o ňom nemohli ani krivého slovka povedať, tak si zakladal na svojej povesti, bohat stve a kráse. Ak si to niekto nemyslel, zle to s ním skončilo. Tancovačky organizoval jeden deň v týždni. Trvali neskoro do noci a boli slávne po celom Uhorsku. Sály boli nádherne vyzdobené, stoly sa prehýbali pod množstvom jedál. Pre každé ho bola pocta, keď ho Matúš pozval. Dámy sa tam predvádzali v drahých róbach a páni ich galantne sprevádzali. Raz, uprostred najväčšej zábavy, sa začali diať zvláštne veci. Na oblohe začali burácať hromy-blesky a začal fúkať silný vietor. Všetci s obavami a strachom v očiach čakali, čo sa bude diať. Hľa, vo dverách stojí starena. Tvár mala zvráskavenú a strhanú, bola nízkej, zhr benej postavy, mala otrhané oblečenie a v ruke zvierala palicu, o ktorú sa opierala. Stare na podišla k Matúšovi. Zhlboka sa nadýchla a šeptavým hlasom prehovorila: „Mladý muž, nenašlo by sa aj pre mňa niečo pod zub? Som stará a prišla som zďaleka a niekoľko dní som nejedla.” Matúš sa povýšenecky pozrel a odvrkol: „Prac sa mi z očí, skaderuka skadenoha! Tebe by som ani len ten kameň nedal!” S výsmechom v očiach jej otrčil chrbát. Starena ešte raz prevravela: „Nedaj sa oklamať zovňajškom, mladý muž, skutočná krása sa skrýva vnútri. Hlad ma morí a nemám síl. Prosím, iba krajec chleba.” Matúš zastal a pozrel na ňu. „Povedal som, že ti nič nedám! Prac sa! Razom!” Ako dopovedal, strhol sa ešte silnejší vietor. A čuduj sa svete, starena sa začala meniť na prekrásnu dievčinu. Nádherné plavé kučeravé vlasy jej zdobili tvár s pleťou hladkou sťa hodváb. Veľké modré oči upierala s nenávisťou na Matúša. Dievčina vedela, že nemá v srdci kúsok citu. „Sám si si vybral! Kamenné srdce máš, na kameň sa premeníš!“ Vtom dievčina zmizla. Matúš sa začal smiať. Zrazu bolo počuť tajomné zvuky a Matúšovi akoby tŕpli ruky aj nohy. Hostia sa s údivom pozerali, ako sa mení na kameň. Nikomu ani nenapadlo pomôcť mu. Akonáhle sa premenil na kameň, všetci sa rozutekali. Nedobehli však ďaleko. Kliatba zasiahla všetkých a postupne sa premenili na kamene. Po Bystrici ešte dodnes idú chýry, že skamenený Matúš so svojimi kumpánmi tam ešte stále ležia a budú ležať možno aj do konca sveta. Kto vie, či je to pravda? Pýtate sa, čo sa stalo s tančiarňou? Jej sláva dodnes nebola obnovená, zostala po nej len hŕba kamenia.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Barancová Agáta, ZŠ, Moskovská 2, Banská Bystrica
