Písal sa rok 1761, obdobie rozkvetu banského mesta Banská Bystrica. Meď sa ťažila na každom rohu, čo bolo dôvodom, že mesto bohatlo. Bolo čoraz známejšie a získalo i vyššie postavenie u kráľa. Meď však nebola jediným dôvodom, prečo bola Bystrica taká známa. Totižto bola domovom aj malých príšeriek menom Vatrobežci. Boli to malé huňaté tvory s podobou jašterice. Mali dlhý chvost a veľké ostré zuby. Živili sa ohňom a najradšej mali ten s príchuťou medi. Práve preto žili v Banskej Bystrici. Nebola pec na spracovanie medi, kde by ste nevideli aspoň jedného Vatrobežca. Bystričania ich však nemali príliš v láske. Boli to veľkí žrúti, a keď zacítili vôňu spálenej medi, nikto ich nevedel zastaviť. Viac krát sa stalo, že kvôli ich pažravosti vzbĺkol lesík okolo pece, park alebo lúka. Nedávali si pozor, is kra sem, iskra tam a už lesík horel. Mesto to stálo veľa peňazí, ale bálo sa čokoľvek povedať, lebo Vatrobežci boli predsa len príšerky s veľkými zubami. Jednu noc však vytvorili taký požiar, že zho rela väčšina mesta. Všetko bolo do hodiny preč. Ľudia nariekali, niektorí zúrili, nemohli uveriť, čo sa práve stalo. Jeden gazda mal však jasný plán: „Musíme vyhubiť tie potvory. To ony za to môžu. Vždy sme len čušali a prizerali sa, ako nám to tu plienia. Ale je koniec! Spojme sa a zničme ich!“ Takže ľudia namiesto budovania nového mesta začali naháňať Vatrobežcov. Richtárovi sa však tento priebeh nepáčil a zvolal všetkých Bystričanov na radu. Tam prehlásil: „Som sklamaný. Namiesto toho, aby ste spojili hlavy pre dobrú vec, vy idete naháňať dajaké stvory, ktoré ani nie je možné chytiť! Či neviete, že sa vedia rýchlo presúvať?!“ Po chvíli povedal: „Dostal som nápad. Dáme im podmienku. Ak nám nepomôžu, vyhodíme ich z mesta!“ „Ale to ako?“ kričal ľud. „Nevidím inú možnosť ako prestať s ťažbou medi.“ „To nie. To nás polo ží!“ zlostili sa ľudia. „Ja viem, ja viem. Ale... ak nám pomôžu, zostanú a Bystrica bude naďalej tým krásnym medeným mestečkom.“ Samozrejme, o tomto pláne sa dozvedeli aj Vatrobež ci. Z mesta odísť nechceli, a preto sa rozhodli, že využijú svoje schopnosti rýchlo sa presúvať a predajú bystrickú meď do celého sveta. Každý si trochu nabral do batôžka a šup ho do Eu rópy, Afriky a Ázie. Bystrická meď mala vo svete veľký úspech. Najviac bol ohúrený taliansky kráľ: „Vy príšerky mne urobiť veľká radosť. Ja dlho hľadať meď na Benátky domy. A táto z Banskej Bystrice byť kvalitná veľmi. Ja hneď posielať vrece peňazí. Grazie!“ Richtár sa nestíhal čudovať. Peniaze sa valili z každého kúta sveta. Konečne mohla Bystri ca získať nový šat. Netrvalo ani tri mesiace a už bola Banská Bystrica opäť na nohách, a to vďaka Vatrobežcom. „Ďakujem vám, moje malé príšerky. Pomohli ste nám, a tak môžete zo stať žiť v Bystrici. Nielen, že ste získali peniaze na opravu mesta, ešte ste aj rozšírili povedo mie o našej medi do celého sveta!“ ďakoval richtár Vatrobežcom na slávnostnom otvorení zrekonštruovaného mesta. Z príšeriek sa stali bystrickí hrdinovia.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Krnáčová Barbora, ZŠ, Moskovská 2, Banská Bystrica
