V malom domčeku bývala vdova so synom. Bola veľmi chudobná, často nemali čo do úst dať. Mala však jednu dobrú kamarátku z bohatších vrstiev, ktorá jej občas dala nejaké zvyšky a pomohla s platením výdajov. Prácu si hľadala dlho, no nič nenašla. Jediné peniaze, ktoré jej zostali, boli peniaze po nebohom manželovi. Žena sa aj napriek svojej chudobe a smútku snažila vychovávať syna a dávať mu všetko, čo mohla, aby mu nikdy nič nechýbalo. Chlapec chodil do miestnej katolíckej školy, ktorú mali za rohom v ich dedine. Mal kamarátov, ale niektorí sa mu pre jeho biedne pomery posmievali. On si z toho ťažkú hlavu nerobil. Vedel, že mama pre neho robí, čo vládze. Snaží sa mu dopriať ajto, na čo sama nemá a najradšej by mu dala aj kus zo seba. Jeho skutoční kamaráti obdivovali nielen jeho, ako sa im vždy postaví, ale aj jeho mamu za to, ako to všetko aj napriek ich hroznej situácii dobre zvláda. Takto plynuli týždne, mesiace, roky, až kým chlapec nedovŕšil svojich 18 rokov. Jeho mama zostarla a nemohla už robiť všetko tak, ako pred niekoľkými rokmi. Chlapec videl, ako mu rýchlo chradne pred očami, a tak sa rozhodol, že si pôjde hľadať prácu. Jeho prvá práca bola veľmi zle platená a bola veľmi namáhavá. Pracoval viac ako 11 hodín denne, čo ho veľmi vyčerpávalo a nemohol sa väčšmi venovať mame. Staral sa o ňu, varil jej, upratoval a aj tak mal stále menej času aj peňazí. Keď to už takto nezvládal, rozhodol sa, že si nájde novú prácu, ktorá nebude taká vyčerpávajúca a bude lepšie platená. On sám nebol zvyknutý na drahé veci, mama ho učila skromnosti už od útleho veku. A nič nechcel pre seba. Dlhší čas sa mu nedarilo. Vzdal to a zmieril sa s tým, že bude musieť zostať v starej práci aj naďalej. Z niečoho žiť musia. Keď už bol zúfalý a nevedel, komu sa má posťažovať alebo zdôveriť, rozhodol sa ísť do kostola, aby poprosil pána Boha o pomoc. Pred bránou miestneho kostola ho oslnila veľká žiara. Nevedel, čo sa deje. Otvoril oči a videl pred sebou siluetu človeka. Keď sa mu pred očami začalo rozvidnievať, zistil, že k siluete sa pridali aj krídla. Chlapec bol úplne zmätený, lebo si nebol istý, či naozaj vidí to, čo vidí. Keď žiara ustúpila, zreteľne uvidel, čo pred ním stojí. Nebol to človek. Keď si uvedomil, že pred sebou vidí anjela, nemohol uveriť vlastným očiam. Bol vysoký s dlhými zlatistými vlasmi a oblečený v dlhom bielom rúchu. Milo a s úsmevom sa na neho začal pozerať. Chlapec si od dojatia kľakol na kolená a pobozkal mu ruky. Anjel sa k nemu sklonil a bez slov mu podal dva zlaté vtáčiky. Jeden sa hneď v chlapcových rukách premenil na zlatú tehličku a druhý na sliepku. Keď sa chlapec chcel anjelovi poďakovať a opýtať sa, čím si to zaslúžil, zrazu ho nebolo. Očarený bežal domov, aby to vyrozprával svojej mame. No prišiel neskoro. Mama ležala nevládne na posteli. Chlapec sa rozplakal a začal sa modliť. Neskôr sa nad všetkým zamyslel a uvedomil si, čo sa vlastne stalo. Ten anjel, ktorý ho prišiel zachrániť od chudoby, bola jeho mama. Vedela, že mu je len na príťaž, a tak to všetko vyriešila za neho. Chlapec zbehol za miestnym farárom. Ten ho najprv vysmial, no potom, čo mu podal do rúk zlatú tehličku a sliepku, ktorú mu daroval sám anjel, uveril. Farár to rozniesol ďalej a už o tom vedela celá dedina. O pár dní to vedeli už aj susedné mestá a takto sa to šírilo ďalej. Plynuli roky a ľudia sa rozhodli túto udalosť navždy zvečniť v erbe. Po čase miestny maliar namaľoval anjela, ktorý má vedľa seba dva zlaté vtáky. A tie dodnes v mestskom erbe drží anjel.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Leštáková Lea, ZŠ, Moskovská 2, Banská Bystrica.
