NU-DÍM SAAAAAAAAAA!!! Nudím sa, nudím sa, nudím saaaaaaaaa!!!“ „Čo sa toľko pajedíš, Olivín, práce máme ešte stále dosť,“ ozval sa Pyrit. „NE-BA-VÍ ma ošetrovať kamene. Nebaví, nebaví, nebaví, nebavííííííííí!!! Chcem baníkov, BA-NÍKOV, baníkov, baníkov baníkov, ba...“ „Prestaň! Okamžite prestaň vykrikovať, Olivín, lebo Ti jednu švacnem!“ „Nešvacneš. Nešvacneš, nešvacneš, nešvacneš. Lebo si sadnem na tvoj labradorit. Aha, hop! Ofukoval si si ho celý deň môj milý zlatý, medený, bronzový, nedopustíš teraz, aby som sa oň rozčapil.“ „Čo s ním budeme robiť chlapci, takto to ďalej nepôjde. Zirkón, zamestnaj ho niečím, kým načisto neprídeme o nervy.“ „Snažím sa o to celý deň, braček, ver mi. A vôbec. Má pravdu. Ťažba sa v okolí Banskej Bystrice skončila. Nieto tu baníkov, niet na koho dohliadať. Ani obetiny žiadne. Toto nie je permonícky život. O rudu, nerasty a drahokamy sme sa postarali. Hádam nám zostane už len presunúť sa do Kremnice.“ „Bratia permoníci. Tu sme sa narodili, tu aj zostaneme. Medení sme bratia. Zlatí už nebudeme. V Bystrici nám je súdené žiť. Akože sa Pyrit volám, niečo vymyslím!“ „VY-MY-SLÍŠ!!! Vymyslíš, vymyslíš, vymy...juchúúúúúúú, ideme do mesta!!!“ „Zbláznil si sa, Olivín, uvidia nás! Tu sme sa v štôlňach ukrývali, akože sa v meste ukryješ!“ „Pôjdeme v noci! Po tme. Nikto nás neuvidí. Okrem toho, pozri sa na seba, aký si krpatý, od zeme ťa nevidno!“ „Ja ťa!!!“ „No tak chlapci! Pôjdeme!“ „Čo-žeeeeeeee???!!!“ „Pôjdeme. Dnes večer. Je rozhodnuté.“ „Pusti maaaaaaaaaaa, aj ja chcem vidieť!“ „Aaaaaach, to je nádhera. Toľko baníkov pohromade. Akísi sú veselí. V bani toľká sranda nebola. Topas, choď sa spýtať...“ „Sám sa choď spýtať, ak sa nebojíš. A zhasni ten lampáš, nech nás nezbadajú, počkáme ešte chvíľu, kým sa námestie vyprázdni. A potom to tu preskúmame.“ Ako sa permoníci rozhodli, tak aj urobili. Keď bolo bystrické námestie pusté, odvážili sa v slabom osvetlení vyjsť zo svojej skrýše a zapáliť lampášiky. Žasli nad tou krásou, obdivovali striekajúcu fontánu, prekrásne budovy i vysokú vežu, ktorá sa im zdala akási šikmá. Rozhodli sa na ňu pozrieť z rôznych kútov námestia a rozmiestnili sa po ňom aj so svojimi lampášikmi. Citrín, Malachit, Rodochrozit, Turmalím, Topas, Lepidolit, Labradorit, Aragonit, Emerald, Zirkón, dokonca aj samotný Pyrit a nespratný Olivín s údivom hľadeli na vysokú šikmú vežu so svojimi lampášikmi v rukách. Zabudli na svet okolo a v tom úžase si nevšimli blížiacu sa postavu pána vicerichtára, ktorý sa práve neistým krokom z oslavy domov vracal. Ten, vidiac vo svojom opojení len rovnomerne rozmiestnené svetielka po celom námestí Banskej Bystrice, povedal si, že takú krásu ešte nevidel. A keďže ho milí permoníci, vidiac, aký je neistý a mysliac si, že v ten deň priveľa fáral v bani a od únavy ho už nohy nenesú, odprevadili bezpečne až domov, zaumienil si, že na ich počesť bystrické námestie bude už natrvalo lampášikmi osvetlené. Dal zabudovať elektrické svetlá do dlážky banskobystrického námestia, aby mu pripomínali tento čarovný a prazvláštny večer, o ktorom teda radšej nikomu nerozprával, 15 pretože ehmmmm, ako to povedať, mal rád svoje vážené postavenie. Odvtedy neraz v noci počul z námestia zvláštne tiché klopkanie a keď sa v tichu započúvaš, môžeš ho počuť aj ty. Nikto presne nevie, kde sa milí permoníci usadili a kto pomáha príliš veselým obyvateľom a návštevníkom mesta dostať sa bezpečne domov, pretože o tom neradi rozprávajú. Ale jedno je isté. Keď sa večer zadívaš na banskobystrické námestie posiate malými svetielkami, ktoré akoby presakovali zvnútra zeme, pozdrav bratov permoníkov. Možno ťa začujú a potešia sa, že si na nich niekto spomenul. Na veľkých či malých strážcov a ochrancov nerastov a podzemných pokladov z medenej Banskej Bystrice.
Príbeh z knihy "Čo sa šepká o medenom meste", ZŠ Moskovská 2, Banská Bystrica. Autor príbehu: Surovčíková Sára, ZŠ, Moskovská 2, Banská Bystrica.
