Hodrušská dedičná štôlňa s pôvodným názvom Dedičná štôlňa cisára Františka Lotrinského, ktorá dodnes slúži na dopravu zlatých rúd z Hodrušských baní je zapísaná ako súčasť zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Oprávnenie dedičnej štôlne získala už v roku 1494 ako dedičná štôlňa Handel Hodritsch. V roku 1566 v 1200 metroch prerazila do dobývok Horného Hodrušského závodu. V 18. storočí, v roku 1765 bola predĺžená až pod Štiavnické bane, po šachtu Sigligsberg, ktoré pomohla odvodniť. V tom čase dosiahla dĺžku 12 149 m. Jej ústie je vo výške 380 m n. m. Prechádza a križuje väčšinu hodrušských a štiavnických žíl. Význam stratila po prerazení chodieb Voznickej dedičnej štôlne, ktorá je o takmer 200 m hlbšie.
Dodnes sa využíva na odvodňovanie Hodrušských baní 6 km dlhý úsek, rekonštruovaný v 50 rokoch 20. storočia. Prvých 4,5 km slúži na dopravu zlatých rúd z bane Rozália na povrch.
Pôvodný vstupný portál, ktorý sa nachádza v hlavnej Hodrušskej doline pri štátnej ceste, oproti futbalovému ihrisku, v objekte banského závodu Erb štôlňa, vedľa dnes používaného vstupu, sa prakticky nevyužíva. V súčasnosti má teda 3 portály: pôvodné ústie v záhrade rodinného domu, historické z 18. storočia a nové z roku 1955. O značnom význame tohto banského diela pre bansko-štiavnicko hodrušský rudný revír, ale aj pre celú Rakúsko-Uhorskú monarchiu svedčí aj skutočnosť, že v štôlni počas jej výstavby fárali panovníci cisár František I. Lotrinský, manžel Márie Terézie (1751), a jeho synovia, neskorší cisári Jozef II. a Leopold II. (1764).
